Ľudovít Štúr (1815 – 1856) bol slovenský politik, jazykovedec, básnik, pedagóg, novinár a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v 19. storočí. Patrí medzi najvýznamnejšie postavy slovenských dejín, predovšetkým vďaka kodifikácii spisovnej slovenčiny a presadzovaniu národného povedomia Slovákov. Narodil sa 29. októbra 1815 v Uhrovci do rodiny učiteľa a richtára. Základné vzdelanie získal v rodisku, následne študoval na lýceu v Bratislave, kde sa stal členom a neskôr vedúcou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva. Počas štúdií v Nemecku na univerzite v Halle sa zoznámil s myšlienkami slavianofilizmu, filozofie Hegela a národného obrodenia iných národov, čo výrazne ovplyvnilo jeho politické a kultúrne pôsobenie. Štúr sa preslávil predovšetkým kodifikáciou spisovnej slovenčiny v roku 1843, ktorú vytvoril na základe stredoslovenského nárečia spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom. Nová spisovná slovenčina sa stala základom pre dnešný slovenský jazyk. Jeho významným literárnym a jazykovedným dielom je Nárečja slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí (1846). Politicky pôsobil ako poslanec uhorského snemu v rokoch 1847 – 1848, kde obhajoval práva Slovákov, zrušenie poddanstva a demokratické reformy. Počas revolučných rokov 1848 – 1849 sa podieľal na organizovaní Slovenských národných rád a podporoval slovenské povstanie proti maďarskej nadvláde v rámci habsburskej monarchie. Okrem politickej činnosti sa venoval aj publicistike – redigoval noviny Slovenskje národňje novini a ich prílohu Orol tatranský. Pôsobil ako profesor na bratislavskom lýceu, kde vychovával mladú slovenskú inteligenciu. Bol tiež autorom básní a filozofických prác, pričom jeho najznámejšie literárne dielo je zbierka básní Spevy a piesne (1853). V posledných rokoch života sa stiahol z aktívnej politiky, venoval sa písaniu a rozvíjaniu národnej myšlienky. Tragicky zomrel 12. januára 1856 vo veku 40 rokov v Modre na následky zranenia po nehode pri poľovačke.